PREKROČENÁ

Prekročil som ťa
ako vlny Rubikonu,
čo divo olízli mi bagančatá,
vidiac moju chôdzu chromú.

Zanechal som ťa svojmu osudu,
staré brehy dravo meľ,
na nich stál som, zajtra nebudú,
si môj nesplnený cieľ.

Dnes napredujem do neznáma,
tvoje vody za mnou hučia.
Ako si mohla, prepánajána,
iným brehom padnúť do náručia?

Hľadám teda na vlastnú päsť,
nový prameň v nekonečnej púšti,
až kým mi niekto nerozlúšti,
prečo s tebou alea iacta est.

UMIERÁČIK

Už ti nenapíšem ani rým.
Našej láske odbíja.
Počuješ? Bim-bam-bim...
A do toho Ave María.

Napíšem ti len poslednú vetu,
možno sa ti bude páčiť,
že chvíľku spolu boli sme tu,
aby počuli sme umieráčik.

Ten neodbíja vrchol dňa,
ani neotvára ranné zore,
len oznamuje, že si šla,
kam ťa volá srdce choré.

Nie je to veru žiadna nuda,
ale dá sa prežiť, čoby nie.
Pri ňom človek rád zabúda,
že nie ty, a smrť ho privinie.

FAKÍR

Rozhodol som sa, že budem fakírom.
Takým, čo leží na klincoch ako hrom.
Dovtedy však, kým ma prebodnú a zničia,
začnem najprv cvičiť ľahaním si do ihličia.

A než sa predvediem tým, čo mi veria,
na noc uložím sa na prikrývku z peria.

NIEKTO

Odišla si.
Iba na vankúši
zostali tvoje vlasy
a vôňa po Versace.
Náramne ti sluší.
A niekto tu plače.

Odišla si.
Buchli dvere.
Kráľovnej krásy
už prosto niet.
A niekto tu reve.
Stratený v ozvene
otázok a viet.

A niekto tu hmká.
Ódu lásky. Smutne.
Sĺz malá vlnka.
Kto tie vzlyky utne?
Rozlúčiť sa chcel. Ver mi.
A niekto usmeje sa.
Len vstúpiš dvermi.

NEDOKONČ...

Bola si taká...
Niečo ako jarná mláka.

Bola si inačia...
Ako keď cestári asfalt značia.

Mala si v sebe čosi...
Gráciu žobráka, čo prosí.

Prišla si, keď...
A všetko muselo odletieť.

Bola si hotová...
To sa ťažko schová.

Bola si nedokončená...
Božia žena.

Som blízko šialenstva.
Beethovena.

DO RÁN

Schovám ti sonet do obrázkov,
sixty six od Shakespeara,
znavený všetkým, no nie láskou,
pohovej, bude to len chvíľa.

Ukryjem ti baladu do copu
z pramienkov dávnych túžob,
ktoré tak naliehavo zaklopú
a potom mlčia ako hrob.

Ódou na nehu obosypem ti kučery
ako hviezdami oblohu nocí,
keď naše srdcia bili, duneli
a ťažoba duše sa ľahko nosí.

Raz odhalím ti všetky klamy,
aj moje stopy od brány pekla,
úplný bude príbeh dobre známy,
ktorým si ma tak krátko vliekla.

Tak krátko, že tvoje meno volám
do nočnej temnoty a nových rán.

KÔŇ V KVETINÁČI

Chcel som si chytiť koníka,
podmorského tátoša v cvale,
povedal som si, no veď ale
jeho svet nám pred očami zaniká!

Len si ďalej pekne skáč,
zobkaj do planktónu, rias,
dnes najvyšší je veru čas
vymeniť akvárko za kvetináč.

LEN LENTILKÁM

- Haló, pane,
lentilky máte rozsypané!

Môj zrak sa upiera
do krabičky z papiera.


Bola tam posledná, zlomená,
bez farby, bez mena.


Ako tvoja láska dúhová,
ktorú čiernobiely pohľad pochová.


A tak ich na kolenách zbieram,
každú priložím si k perám,
jedna čierna, druhá biela,
tých bozkov nebolo zas až tak veľa...

- Pozbierané? Krabičku si zavrite!
Hotovo? Tak už bežte niekam...

EŠTE STÁLE

Ešte stále mi niečo dušu láme
a koľko sádry na nej mám už!
Možno iba vďaka jednej dáme
som mimoriadne krehký muž.

Ešte stále ma niečo nocou straší
a na koľko zámkov mám dvere!
Pojedol som toľko múdrych kaší
a ona stále do tmy kričí, reve.

Ešte stále do mňa niečo bije,
už nemal by som cítiť tie rany.
Ráno na koži vidím nové strie
a pod očami tečie potok slaný.

Ešte stále moja imunita zlyhá,
ešte mám starú lásku v recidíve,
v polámanej duši nezhojená ryha,
keď naše telá zápasili ako divé.

A moje srdce bije skoro z donútenia.
Také ticho ste nikdy nepočuli.
Jeho rytmus však spoľahlivo zmenia
vône čerstvo natrhaných levandulí.

Ešte stále po nich besne vzdúva sa,
gázou oviazané len pre teba tlčie.
Až sa vyskáče, bude z neho okrasa,
večný prameň pre tvoje maky vlčie.

ŠESŤ A NIČ

Možno je to Pobrežie Slonoviny.
Možno len bohom zabudnutý kraj.
Do dlaní hraciu kostku skry mi,
na "Človeče, sem sa ponáhľaj!"

Hodil som šesť a potom nulu,
tá mi ide najlepšie, shak vieš,
tie cifry jednoducho kamuflujú,
že život berie šesťdesiatku cash.